New York prezývaný Veľké jablko je jedno z najväčších a najľudnatejších miest na svete. Sídli pri rieke Hudson a tvorí ho päť mestských štvrtí: Bronx, Brooklyn, Manhattan, Queens a Staten Island. V newyorských uliciach sa budeme túlať aj my na Litere v aktuálnom týždni venovanému práve New Yorku.
Tematický týždeň už spravidla štartujeme jedným dvojhodinovým blokom presne o polnoci z nedele na pondelok a jeho prvými reprízami o 10:00 a 20:00.
Na začiatok si môžete vypočuť prvú časť čítania na pokračovanie z oceňovaného románu Brooklyn súčasného írskeho spisovateľa a novinára Colma Toíbína. Je príbehom obyčajnej mladej ženy Ellis, ktorá na popud rodiny odíde za prácou do New Yorku. Opúšťa svoju matku a sestru v rodnom írskom mestečku Enniscorthy a vydá sa na neznámu cestu do zasľúbenej zeme, s ktorou však, zdá sa, nemá nič spoločné. Intímny príbeh o smútku a odlúčení je vykreslený s majstrovským realizmom. V réžii Hany Rodovej číta Silvia Donová.
Po čítaní na pokračovanie uvedieme pôvodnú rozhlasovú hru Táne Kusej Moja Amerika. Autorka v nej vo viacerých rovinách konfrontuje minulosť s prítomnosťou, spoznávanie vlastnej, dovtedy nepoznanej rodiny za Atlantikom a súbežné zoznamovanie sa s tým, čo je dnešná Amerika. Toto je len základný pôdorys jej novej, náročne komponovanej rozhlasovej hry, v ktorej zúročila svoje bohaté rozhlasové skúsenosti, aby vnímavému poslucháčovi ponúkla netradičný pohľad do sveta ľudských hodnôt a spôsobu komunikácie o nich. Účinkujú: Daniela Kuffelová, Marián Slovák, Vladimír Jedľovský, Anna Javorková a ďalší. Réžia: Martin Kákoš.
Dvojhodinový blok zakončí esej Vladimíra Majakovského Moje objavenie Ameriky. Opisuje v nej svoj niekoľkomesačný pobyt v New Yorku. „Mám rád New York na jeseň, keď kypí práca, vo všedné dni. Šesť hodín ráno. Búrka a dážď. Je tma a bude tma do poludnia. Človek sa oblieka pri elektrickom svetle, na uliciach — elektrické svetlo, domy sú zaliate elektrickým svetlom, akoby boli prerezané oknami, akoby to bola reklamná plagátová vzorka. Neúmerná dlžka domov a farebné, mihajúce signalizačné svetlá, pohyby sa zdvojujú, strojujú, zdesaťnásobňujú asfaltom, na zrkadlo vylízaným od dažďa. V úzkych úžlabinách domov v rúre hučí akýsi dobrodružný vietor, strháva, rachotí vývesnými tabuľami, pokúša sa zvaliť z nôh a uteká nepotrestaný, nikým nezadržaný, cez asi desaťkilometrové avenues, presekávajúce Manhattan pozdlžne, od oceánu k Hudsonu.” Esej číta Alfréd Swan.
Enjoy your time spent with us!
