Vo veku 76 rokov zomrel včera po dlhej chorobe slovenský prozaik, esejista, literárny kritik, básnik, vedecký pracovník a hudobník Ivan Kadlečík. Laureát Ceny Dominika Tatarku za rok 1995, Ceny ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2002, Ceny Jána Langoša za rok 2011 či Radu Ľudovíta Štúra II. triedy prezentoval celý život vo svojej tvorbe otvorené názory, za ktoré patril dlhé roky medzi "nežiadúcich" autorov, nemohol publikovať a vyradili ho z pracovného procesu. Preto bol nútený vydávať samizdaty.
Jeden z najvýznamnejších československých a slovenských spisovateľov 20.storočia sa narodil v Modre 8. apríla 1938, v rodine evanjelického farára. Základnú školu vychodil v Rači, zmaturoval na Jedenásťročnej strednej škole v Senci roku 1956. Štúdium slovenského jazyka a literatúry ukončil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1961. Pracovať začal v Košiciach v Mestskom archíve, potom nastúpil na základnú vojenskú službu a po jej skončení pracoval ako novinár v krajskej redakcii denníka Pravda v Košiciach. Popritom spolupracoval s Východoslovenským vydavateľstvom, podieľal sa na vzniku košického literárneho štvrťročníka Krok 66 a dvojmesačníka Krok 67, ktoré aj spoluredigoval. V roku 1968 sa presťahoval do Martina, kde bol v rokoch 1968 – 1970 šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie, od roku 1970 pracoval v Biografickom ústave Matice slovenskej. Pre politické postoje vyslovované najmä v publicistickej tvorbe ho roku 1971 zo zamestnania prepustili, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať. Roku 1977 sa presťahoval do Pukanca, kde pracoval ako vedúci v predajni Slovenskej knihy. Rokoch 1982 – 1990 pôsobil aj ako organista v evanjelickom kostole. Od roku 1990 bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Od mája 2004 bol členom korešpondentom literárnej sekcie Bavorskej akadémie krásnych umení.
"Cítim sa byť pravou rukou svojich predchodcov, nimi identifikujem svoju totožnosť a integritu, som vykonávateľom ich vôle a toho, čo nestihli, čo nevládali dokončiť; som vykonávateľom ich testamentu, zmluvy a táto otrocká poslušnosť mi – paradoxne – dáva slobodu uprostred márností lživých chvíľ."
Kadlečík sa vo svojej tvorbe vždy vyjadroval k aktuálnym problémom doby, bol súčasťou okruhu českých a slovenských samizdatových autorov a vo Vaculíkovej edícii Petlice vydal Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990). Dobovú slovenskú realitu komentoval v Rapsódiách a miniatúrach (samizdat, 1. zv. 1981, 2. zv. 1987 – knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1992). Jeho korešpondencia s Ludvíkom Vaculíkom a Otom Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1994). V 90. rokoch mu vyšlo tiež prozaické dielo Taroky a básnická zbierka Srdce sa volá ň. Bibliofíliu Malé prelúdiá autor vydal vo vlastnom náklade v počte dvadsať kusov, a to "ako výraz vnútorne slobodnej hry na literatúru". Jeho korešpondencia zo začiatku 90. rokov je obsahom knihy Epištoly a názory na vtedajšiu situáciu v diele Vlastný horoskop. Esejistickú tvorbu sústredil v súboroch Hlavolamy (1995), Vlani ako dnes (1997), Žiť sa dá len autobiograficky (2004). Po novembri vydal dva literárnovedné zväzky a viac ako desať prozaických kníh, najnovšie Chronoskop (2006), Matka slov (2007) a Dnes (2008).
"Dve skutočnosti zatienili môj život. Prvá je poznanie, že svet je nevysvetliteľne tajomný a plný utrpenia; druhá, že som sa narodil a celý život prežil v čase duchovného úpadku ľudstva. S oboma skutočnosťami som sa vyrovnával myslením, ktoré ma priviedlo k eticky kladnému vzťahu k svetu na základe úcty k životu."
Česť jeho pamiatke!
