V roku 2024 sa dočkal premiéry i veľkého ohlasu film palestínskeho režiséra Basela Adra - No Other Land (Žiadna iná krajina). Vo svete sila umeleckých výpovedí palestínskych umelýňa umelcov rastie, a časť z nej sa našťastie konečne postupne dostáva aj k nám. O filme No Other Land, ale aj o tom, aké preklady palestínskej literatúry v poslednom čase vyšli, o tom písala Veronika Dianišková v ďalšej eseji z cyklu V skratke.
Palestínske umenie sa stáva hlasom všetkých utláčaných
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
“Si ľudskoprávny Izraelčan?”
“Tak nejako.”
“Vieš, čo robí tvoja zem?”
“Zločin.”
Tak sa zhovárajú priatelia a spolupracovníci v úvode k filmu No other land - žiadna iná zem. Podľa úryvku by sme za tým mohli vidieť len nepriateľstvo alebo vyhrotenú situáciu, ale nebolo to tak. Oceňovaný palestínsky film Basela Adru, Yuvala Abrahama, a ich spolupracovníkov a spolupracovníčky Rachel Szor, ktorá je väčšinou za kamerou, zachytáva totiž aj jedno ťažko skúšané priateľstvo. Nízkorozpočtový autentický dokument vznikol v palestínsko nórskej koprodukcii. V roku 2024 a 2025 získal film množstvo ocenení v Európe a aj Oscara. Napriek tomu sa nenašiel americký distribútor, ktorý by sprístupnil film v amerických kinách, a z tohto dôvodu padli podozrenia z neochoty a cenzúry.
Yuval a Rachel prichádzajú z Izraela do palestínskej časti územia, na Západný breh, aby pomáhali Palestínčanom a Palestínčankám na Západnom brehu Jordánu v občianskom boji proti okupácii, konkrétne proti demoláciám. Demolácia je akt izraelskej politiky, a znamená to, že izraelskí osadníci prídu s bagrami a technikou k palestínskym domom, a zbúrajú ich pred očami obyvateľstva.
Rámec surového, osobného dokumentu teda tvoria situácie neustáleho búrania domov rodín a ich opätovného stavania. Vidíme obraz politickej situácie tak, ako dopadá na ľudí v dedine na Západnom brehu, kde sa pôvodní obyvatelia stali utečencami vo vlastnej krajine, odkiaľ ich izraelská moc chce neustále akýmkoľvek dostupným spôsobom vyhnať - ideálne do miest, aby všetkých sústredila na malom priestore. Osadnícke bágre sa stali refrénom snímky.
Medzitým - býva sa v jaskyniach, vidíme matku ochrnutého a pravdepodobne aj hlboko deprimovaného syna, ktorá si v týchto podmienkach želá jeho smrť. Centrom filmu je rodina režiséra Basela. Začíname retrospektívou a kľúčovou postavou je Baselov otec, ktorý vytrvalo bojuje proti útlaku už desaťročia. Basel bojuje spolu s ním a priateľstvo s izraelčanom Yuvalom je nesmierne ľudským a silným momentom. Vidíme, ako Yuvala komunita príjma, ale aj ako vo vyhrotených situáciách ľudia artikulujú svoj hnev smerom k nemu ako k príslušníkovi okupačnej politiky.
Nejde však o skutočné nepriateľstvo, naopak. Ukazuje sa na ňom, že artikulovaný hnev jeho priateľov smeruje k nemu len v občasných slovách, a že oni vedia, že je na ich strane - len už nemajú kam obrátiť hnev. O hneve sa rozpráva veľa - a niet sa čo čudovať. Basel, Yuval a Rachel dokumentujú životy na troskách, v neustálom napätí, uprostred násilia. Dokument sa odohráva ešte pred 13.10 2023. Vtedy sa končí. Vidíme denno dennú situáciu palestínčanov a palestínčaniek ešte pred genocídnou vojnou.
Zábery z bezútešnej a násilnej každodennosti sú popretkávané retrospektívnymi zábermi z Baselovho detstva. Vidíme vývoj situácie, aj ďalší kontext. Letimotív demolácií vrcholí pri úplne nezmyselnom zničení školy. Ponúka sa úvaha, že ide o zámerné udržiavanie detí a ľudí bez vzdelania, aby sa predišlo aktivizmu a prípadnemu občianskemu postoju a občianskej neposlušnosti. Slovo občianske používam v prenesenom význame, pretože Paletínčania a Palestínčanky sú vyhnancami vo vlastnej krajine- a zároveň - ako vraví jedna z protagonistiek, žiadnu inú nemajú.
Rozprávač sporadicky dopĺňa informácie o vzniku nelegálnych izraelských osád i o dlhoročnom vyháňaní obyvateľstva z obydlí ale aj o uzurpovaní práva na vodné zdroje. Tváre izraelských vojakov sú väčšinou rozostrené, čo ešte umocňuje dojem systémovej - nie individualizovanej - deštruktívnej sily. Autorstvo dokumentu pracuje aj so subtílnou a úsporne použitou hudbou J. P. Rothlaendera - čo ešte znásobuje celkový dojem.
Protagonisti a protagonistky dokumentu nie sú však zobrazovaní ako obete - skôr ako preživšie a preživší. Vidíme ľudí aktívne vzdorujúcich útlaku, ktorí neústupne a každý deň hľadajú cesty k úplne obyčajnému životu. Aj najobyčajnejší život v Palestíne znamená vzburu. Domov zničený a znovu postavený - demolácia sa stáva symbolom ničenia aj vytrvalosti celej krajiny v širšom kontexte. Vidíme nepomer síl, ktorými disponuje izraelský štát oproti možnostiam obrany palestínskej strany. Osobný život ľudí sa v No other Land odvíja pod neustálou ničivou silou okupácie - a predsa trvá. V popredí je hrôza a kruté okolnosti, ale vidíme veľa scén, ktoré vypovedajú o priateľstve, rodine, láske, a - čo je veľmi dôležité - humore a smiechu. Počujeme oslíka, ktorý sa smeje, a v závere sa postavy zasmejú už aj tvárou v tvár ničeniu.
(Mimochodom - oslík je už od pradávnych príbehov jedným zo zvierat, ktoré zvládajú náročný terén v oblasti Palestíny a sú veľkým pomocníkom obyvateľstva. Oslík azda aj mimovoľne viaže na seba mnoho významov, ktoré môže pozorný sledovateľ alebo sledovateľka z filmu odčítať ako nejakú ďalšiu, symbolickú vrstvu.) My ako diváctvo vieme - toto všetko je to, čo nás robí ľuďmi. Toto všetko je to, prečo sa boj za oslobodenie Palestíny a demonštrácie za koniec vojny stávajú aj hlasom všetkých utláčaných po celom svete.
Na záver mi zišlo na um - ako som tento hlas mohla tak dlho nepočuť, alebo nepočuť dostatočne? Mohli by sme namietať, že nie je počuť mnoho umeleckých hlasov mnohých menších národov či etník. A že sa to postupne mení. To je pravda, ale tu situáciu mení to, že desaťročia čítame množstvo kníh spisovateľov z Izraela, ktorý je dokonca naším spojencom. Palestínski umelci a umelkyne doteraz akoby pre nás neexistovali, čo prispieva k úplne skreslenému obrazu reality a aj k veľkej nespravodlivosti.
Nechcem sa ospravedlňovať. Pretože mohla som po palestínskom umení pátrať už dávnejšie a viac. Distribúcia palestínskych filmov, literatúry či výtvarného umenia u nás je však minimálna. Dúfam, že sa teraz nájde dosť vydavateľstiev a distribútorov umenia, ktorí prinesú viac podobných filmov aj k nám, že budeme môcť čítať viac palestínskej literatúry z rôznych období- zatiaľ tento dlh trošku vyrovnáva napríklad vydavateľstvo FACE s prekladmi dvoch palestínskych básnikov, prekladový časopis Verzia, v ktorom sa tvorkyne a tvorcovia venovali aj a palestínskej literatúre, či niekoľko českých prekladov palestínskych próz, pripravovaný slovenský preklad Adanie Shibli, ktorej texty vyšli nedávno aj v češtine. Filmy, pretože pracujú viac s obrazom ako so slovom sú azda ešte razantnejšou výpoveďou, ktorá sa k divákom teraz môže dostať rýchlejšie. Dúfam, že pozornosť, ktorú získal film No Other Land - žiadna iná krajina a hlasy, ktorými k nám prehovára, rozkopnú čo najskôr aj u nás dvere ďalším umeleckým i novinárskym projektom od palestínskych tvorcov a tvorkýň.
