V českom vydavateľstve Kher, v ktorom svoje knihy publikujú rómski autori i autorky, vyšli v roku 2024 dve knihy sintských autorov. Presnejšie – jednej autorky, a to Fínky Kiby Lumberg a českého kronikára Jana Hauera. Obaja sa venujú spomienkam na svoje rodiny a na život v komunite Sintov. Každý pred nami skicuje radikálne odlišný obraz. Redaktorka Veronika Dianišková prináša v premiére svoju esej z pôvodného autorského cyklu V skratke. Uvádzame pod názvom Knižné novinky zo sveta Rómov – Sintov. Číta autorka.
Knižné novinky zo sveta Rómov – Sintov Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
TEXT : Ak by sme sa rozprávali s Rómami a Rómkami u nás alebo s tými, ktorí ich dobre poznajú, mohli by sme sa ocitnúť v trojakom svete. Táto trojakosť má síce čosi aj spoločné, ale sú v nej j rozdiely - a to predovšetkým jazykové či historické. U nás sa môžeme stretnúť s Rómami rumungri, vlachike - ktorých poznáme skôr ako olašských Rómov, a so Sintmi, ktorým sa hovorieva aj “nemeckí” Rómovia, čo sa viaže sa ich migráciu zo západu Európy smerom k nám, aj na vlastnosti ich jazyka. Takúto kategorizáciu nájdeme najčastejšie, romistka Milena Hubschmanová však vo svojom úvode ku knihe Romani Paramisa - teda Rómskych rozprávok hovorí skôr o slovenských a maďarských Rómoch. V každom prípade - so Sintmi sa u nás i v susedných Čechách zoznámime len výnimočne, ostalo tu žiť skôr niekoľko rodín, ako celé komunity. Ich svedectvá sú však málo spomínanými, takmer nezachytenými a neprávom prepočutými hlasmi, ktoré vedia inak nasvietiť našu históriu i naše príbehy.
V českom vydavateľstve Kher, v ktorom svoje knihy publikujú Rómski autori i autorky, vyšli v roku 2024 dve knihy Sintských autorov. Presnejšie - jednej autorky - fínky Kiby Lumberg a českého kronikára svojich ľudí - Jana Hauera. Obaja sa venujú spomienkam na svoje rodiny a na život v komunite Sintov, každý pred nami skicuje radikálne odlišný obraz.
Kniha Kiby Lumberg je prekladovou literatúrou. Ide o prvú časť trilógie Memesa - čo je meno hlavnej protagonistky. Kniha je autobiografická, čo teda v súlade s rómskou tradíciou, pri ktorej sa kládol veľký dôraz na to, že sa udalosti skutočne stali, a tak majú aj byť zapísané či vyrozprávané. Protagonistka žije vo Fínsku v extrémne konzervatívnej komunite Sintov. Bojuje s patriarchátom a násilím, až napokon uniká. Čierny motýľ je názvom knihy a je to aj obrazné pomenovanie, súvisiace so sukňou, ktorú ženy nosili po sobáši, symbol ich zviazania prísnymi konvenciami, z ktorých sa nedá uniknúť inak, ako radikálne. Text je subtílnou aj dramatickou výpoveďou o túžbe po slobode, o všadeprítomnom násilí, ktoré je podporované sociálnym vylúčením a balansovaním na hrane ilegality. Lumberg aj jej hlavná hrdinka ukazujú svet očami Rómskej ženy. Pomedzi násilie prebleskuje ženská súdržnosť, ale aj podmienkami dané súperenie žien. Sama Lumberg sa stala svetoznámou výtvarníčkou a jej kritický postoj aj do vnútra vlastnej komunity, aj do radov výtvarného establišmentu je veľmi ostrý a neoblomný. Zatiaľ máme v rukách prvú časť trilógie v preklade Violy Parente - Čapkovej, s nádherným zlatým obalom knihy a obálkou s obrazom samotnej autorky. V origináli Čierny motýľ vyšiel už v roku 2011, ostáva nám dúfať, že sa nám dostanú do rúk aj ďalšie časti trilógie Memesa.
Celkom iný vhľad do sveta Sintov nám prináša Sint a autor knihy Moji lidi - Jan Hauer. Ocitneme sa v úplne inom časopriestore, a to na území Československa. Jan Hauer začína svoje rozprávanie rokom 1947 - rokom svojho narodenia. Potom sa však rozprávačstvo, archívne materiály i - ľudovo by sme mohli povedať - kronikárske rozprávanie rozlieva do viacerých strán. Prostredníctvom rodinných spomienok nám Hauer prerozpráva vojnové roky a rómsky holokaust, rekonštruuje príbeh svojich rodičov a tvrdé detstvo, v ktorom sa o Jana a jeho súrodencov staral takmer výhradne otec a jeho rodina. Tu na rozdiel od rozprávania Kiby Lumberg narážame na mužov, ktorí preberajú “tradične” ženské role, teda napríklad výhradnú starostlivosť o deti. V prípade Hauerovcov nanáša pred nami Jan Hauer ako maliar na plátno obrysy zložitého vzťahu, z ktorého napokon odchádza žena. Deti trávili časť detstva v detskom domove či u príbuzných, ale dominantnú časť starostlivosti prebral prítomný otec. Autor rekonštruuje to, čo ako dieťa len tušil, pri rekonštrukcii minulosti dopĺňa spomienky. Zozbieral veľké množstvo fotografií už aj z 20 tych a 30 tych, ale i 40, 50 i neskorších rokov. Dozvedáme sa o sociálnej i rodinnej hierarchii Sintov. Tá sa tu na rozdiel od fínskej komunity, ktorú popisuje v Ćiernom motýľovi Kiba Lumberg, u Hauera ukazuje ako oveľa slobodomyselnejšia a flexibilnejšia. Manželstvo nie je za každých okolností nerozlučné, životní partneri nie vždy spolu zostarnú a zomrú, a nie je to vždy muž, kto opúšťa ženu a deti. Rozprávaniu dominuje rodinná súdržnosť napriek krutým dobovým okolnostiam. Tušíme však aj akési biele miesta. To, čo autor nevie, alebo nechce prezradiť. Smútok. To, čo je za spomienkami.
Zdá sa nám, že to bolo azda často tvrdšie, než Hauer popisuje, ale že z lásky k svojim ľuďom, nie je prísnym sudcom. Komunitu Rómov - Sintov z jeho striedavo voľného a striedavo štrukturovaného rozprávania vnímame ako kozmopolitov, ale aj ako ľudí, ktorým sú blízke tzv meštianske hodnoty. Jan Hauer urobil dôslednú a dôležitú archívnu prácu. Zozbieral materiály i dokumenty o Hauerovcoch zo Sliezska, ďalších oblastí Čiech, Moravy, Slovenska či Nemecka, v podstate našiel stopy tejto sintskej rodiny už od 18. storočia. Stopy vedú do Rakúska, potom ďalej cez získanie domovského práva v okrese Zábřeh. Ďalej sledujeme živé osudy mužov, žien i detí rôznych povolaní o osudov, spletité vzťahy, ako ich za sebou vliekli dejinné udalosti prvej polovice dvadsiateho storočia i ďalej. Kniha je skôr príspevkom k našej histórii, nie je beletriou. Čítať ju nemusíme chronologicky, pretože ani sám autor sa chronológie prísne nedrží. Text vedú skôr vzťahy a rodinné udalosti, ako sa odvíjali v dejinných kontextoch a ako vplývali na Jana Hauera, či jeho blízkych. Okrem pohľadu na život Sintov na našom území texty búrajú mnohé mýty o Rómoch ako o homogénnej skupine obyvateľstva, ukazuje sa celý diapazón spôsobov života, obliekania, ktoré je podľa fotografií často na na nerozoznanie od odevu majority, inokedy sa nejakým detailom drží tradičných rámcov.
Napriek svojej výrazovej i vizuálnej blízkosti k majorite sa Hauerovci nevyhli rasizmu. ten nekončil druhou svetovou vojnou a pracovnými a vyhladzovacími tábormi, ale sa prejavil aj 90 tych rokoch, keď Janovi skíni posprejovali maringotku hákovým krížom s nápisom cigáni - do plynu. Kniha Moji lidi nie je svedectvom len o ľuďoch, ktorých akoby chcel Jan Hauer zachrániť pred zabudnutím, ale odvrátenou stranou textov je aj obraz majority a toho, ako sa naša neznášanlivosť premieta do životov druhých, len kvôli tomu, že majú trochu farbu pleti. Za samostatnú esej by stál úvod a záver knihy, v ktorom odborníci uvádzajú čitateľstvo do širšieho kontextu a súvislostí. Bez týchto vhľadov by nám azda z rozprávania Jana Hauera veľa uniklo.Knihy Kiby Lumber a Jana Hauera sú fascinujúcimi príbehmi so sintskej komunity. Sinti totiž omnoho lepšie poznajú nás, naše zvyky, tradície a spôsob života, ako my poznáme ich. Tieto príbehy nám dávajú možnosť stretnutia, s trpkou i smutnou príchuťou, ale azda preto sú také dôležité.
