Vypočujte si cyklus "V skratke", v ktorom zaznie krátka reflexia Moniky Zumríkovej Kekeliakovej. Prečíta vám ju Tomáš Bartoněk. Esej má názov Zložitá všednosť a hovorí sa v nej o Malej knihe Hygge od Meika Wikinga. Relácia mala premiéru na Litere 26.3.2020.
Zložitá všednosť Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Ešte pred mesiacom chodilo našimi ulicami nejedno „dospelé vystresované ambiciózne ja", od ktorého sa nie a nie odpútať a aspoň na chvíľku si len tak odpočinúť a spomaliť. Dnes sme mnohí v povinných karanténach kvôli pandémii koronavírusu a učíme sa nachádzať radosť v jednoduchých veciach. Len tak si každý deň spolu variť a piecť, keďže reštaurácie sú pozatvárané. Len tak si spolu v rodine zahrať spoločenské hry a ísť do prírody, lebo vďaka práci z domu vieme skončiť povinnosti aj o viac ako hodinu skôr, keďže necestujeme. Len tak a spolu. Spolupatrične sa uisťujeme, že nakoniec všetko dobre dopadne. Šijeme si navzájom rúška, prekvapili sme (hoci nie všetci a hneď, ale predsa dosť rýchlo) disciplinovanosťou a zodpovednosťou, najviac ohrozeným skupinám obyvateľov robíme nákupy. A je tu obetavosť lekárov, zdravotného personálu, predavačiek a mnohých ďalších.
Priatelia a známi dávajú vedieť, koľko toho v karanténe už stihli prečítať. Nás v tomto pohnutom čase zaujali dve knihy, v ktorých sa uvažuje práve o potrebe spomaliť a opäť zažívať blízkosť s druhými, navrátiť sa k jednoduchosti a mať rád svoju každodennosť. A skúsiť si písať denník vďačnosti, v ktorom v prvom rade vnímam to, čo mám, a nie to, čo mi chýba. Prvá kniha je o dánskom nájdení šťastia a tá druhá je poéziou o zložitej všednosti, ale nie nezaujímavej, ktorej autorom je slovenský básnik Štefan Strážay. O tej prvej si povieme už dnes, o tej druhej, veríme, že onedlho.
Po prečítaní knihy Meika Wikinga Malá kniha HYGGE. Dánske umenie šťastného života, ktorá u nás vyšla v roku 2017, vieme, akí sú Dáni a prečo patria medzi najšťastnejšie národy sveta. Ale akí sme my Slováci? Sme v niečom ako Dáni? A čo by nás urobilo šťastnejšími? Dánmi či severským vkusom sa dnes zvykneme inšpirovať v zariaďovaní našich domácností. Možno aj vďaka tomu neoslepujú luxusom a konzumom, ale pôsobia minimalisticky, a pritom hrejivo a na dotyk príjemne vďaka drevu, kožušinám, keramike, množstvu sviečok, kozubu a tlmenému svetlu lámp. A prítulným dekám, vankúšom a knihám. U Dánov nechýbajú v bytoch listy, vetvičky - akoby si pri zútulňovaní bytu kládli otázku: „Ako by si zariadila obývačku taká vikingská veverička?" ☺
V jedle sú Dáni pôžitkári, v konzumácii mäsa sú na popredných európskych priečkach. Doprajú si domáce koláče, džemy a v pití kávy sú štvrtý v rámci svetového rebríčka. Je sympatické, že už aj my si vieme vychutnávať kávu či čaj vonku, ale najmä doma, s priateľmi, v príjemnom kresle s knihou, obklopení vankúšmi a počas chladných dní s vlnenými ponožkami na nohách. Škoda, že za Dánmi zaostávame vo zvyku variť si spolu, manžel s manželkou, rodičia s deťmi. Dánov práve toto robí rovnejšími a šťastnejšími, ako ukazujú výskumy. Rovnako aj domáce koláče a pohodlné gauče, ktoré nechýbajú v ich firmách. V rozhovoroch si zakladajú na tom, aby nikto nestrhával prílišnú pozornosť na seba, nedával darčeky, ktoré upozorňujú na prepych a prevyšujú druhých. Tento národ, ktorého jazyk znie ako „zvuk dusiaceho sa tuleňa" (s. 26), hovorí: „Zabudni na súperenie. Už sme si ťa obľúbili. Nemusíš sa chváliť tým, čo si dosiahol" (s. 47).
Dáni sú jednoduchí a minimalistickí a pritom hrejiví nielen v zariaďovaní svojich domov, ale aj v obliekaní. Majú radi sivú a čiernu farbu, k tomu šál, a ručne pletený vlnený sveter či kardigán v nadmernej veľkosti, ale nie rozťahaný. Sociálne benefity ako bezplatný prístup k vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti, päť týždňov platenej dovolenky robia z Dánov spokojný národ. Za ich šťastím však stojí najmä rovnováha medzi pracovným a súkromným životom. Tí, ktorí majú deti, odchádzajú z práce o štvrtej, zvyšok najneskôr o piatej. „Zámer je jasný - tráviť čas s rodinou, najesť sa spolu, hrať sa po večeroch s deťmi, a to každý deň" (s. 52). V tomto my máme veľké rezervy, bývame mnohí dlhšie v práci, muži sú často pracovne mimo domova, bežne robíme cez víkendy, čo je pre Dánov nepredstaviteľné, a možno aj preto nepatríme medzi najšťastnejšie národy.
Chýba nám čas na relax a ten priestor blízkosti s najbližšími a priateľmi. Práca nás totiž okrem všetkých benefitov vie aj stresovať a nesmierne zrýchľovať. Čas na chate, rybačke, lyžovačke, sánkovačke, na hubách, ale aj turistika, obyčajné letné zaváranie, záhradkárčenie, návšteva koncertu, športového podujatia, kino pod holým nebom, more, blšie trhy, cvičenie, knihy, denníky, omša, modlitba, spoločenské hry, opekačka, filmový večer, prechádzka v prírode, to všetko potrebujeme, lebo nás to dokáže spomaliť, uvoľniť a život je zrazu jednoduchší a my šťastnejší.
Kniha o dánskom umení šťastného života uisťuje, že keď bude najbližšie opäť pekné počasie, mali by sme ísť bicyklovať. A nedovoliť, aby prešiel deň a my sme si nezapísali do denníka, za čo všetko sme vďační. Lebo ako dokazujú štúdie, „tí, ktorí po rokoch prestali jazdiť autom a začali bicyklovať alebo chodiť pešo, boli po zmene spôsobu dopravy šťastnejší..., a to aj v prípade, ak im trasa na bicykli trvá dlhšie... deti, ktoré denne jazdia do školy na bicykli, sú v lepšej kondícii ako tie, ktoré do školy vozia rodičia autom" (s. 252 - 253). V jednej z Emmonsových štúdií sa ukázalo, že respondenti, ktorí si vďačnosť pravidelne zaznamenávali do denníka, prežívali pozitívnejšie emócie (napríklad nadšenie alebo obozretnosť), mali kvalitnejší spánok a menej chorobných symptómov... „Vďační ľudia sú nielen šťastnejší, ale ochotnejší pomôcť a odpúšťať. Zároveň nie sú tak materialisticky založení ako ľudia, ktorí vďačnosťou neoplývajú" (s. 280).
Ako sa dozvedáme v Malej knihe Hygge od Meika Wikinga, Dánov charakterizuje prímerie, nechcú drámy, politické témy čo najviac odkladajú, tá koronavírosová dráma však neobišla ani ich. Svet už dnes nemá to a tamto, najmä však prišiel a stále prichádza o mnohých živých. Niečo však stále má - nás, ktorí si dnes napriek tomu, že to môže byť ťažké a veľmi bolieť, zapíšeme do svojich denníkov práve to, čo všetko ešte máme a za čo môžeme byť vďační. Lebo vďační ľudia sú nielen šťastnejší, ale ochotnejší pomôcť, a to práve dnes naše pandémiou ohrozené okolie potrebuje najviac.
Text: Monika Zumríková Kekeliaková
