O právach a duši ženy
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
V rámci cyklu V skratke vám ponúkame esej o Edite Steinovej a jej úvahách o identite ženy. Pod názvom O právach a duši ženy autorsky pripravila Monika Zumríková Kekeliaková. Číta Tomáš Bartoněk. Relácia bola uvedená v premiére 11.6.2019 na Rádiu Litera.
Nedávno sa na slovenskom knižnom trhu objavila kniha americkej novinárky Jessy Crispin (Prečo nie som feministka). Autorka v nej upozornila aj na slabé stránky súčasného feminizmu. Kritizuje jeho konzumizmus a podiel na systéme utláčania. U mnohých žien (i mužov) ide v prípade moderného feminizmu iba o akýsi novodobý trend a obyčajnú pózu. Takýto ostrý pohľad si dnes žiada aj oblasť feministickej teológie či kresťanského feminizmu. V tomto priestore sa ukazujú ako perspektívne dávnejšie reflexie filozofky Edity Steinovej (1891 - 1942), ktorá bola odbornou asistentkou zakladateľa fenomenológie - profesora Husserla. Bola to žena, ktorá si prešla ateizmom a až v dospelosti vďaka dielu a duchovnej ceste Terézie z Avily konvertovala zo židovstva na kresťanstvo. Neskôr vstúpila do karmelitánskeho radu a v roku 1942 zahynula kvôli svojmu židovskému pôvodu v koncentračnom tábore v Osvienčime. V roku 1998 bola vyhlásená za spolupatrónku Európy.
Steinovej prednášky o žene, ktoré napísala v rokoch 1928 - 1932, boli v tej dobe priekopnícke. Dnes už niečo z toho pociťujeme ako stereotypné a zastarané. Mnohé sa však javí ako prínosné, a to aj pre tých, ktorí nie sú nábožensky orientovaní. V slovenčine tieto reflexie o postavení ženy vyšli v roku 2015 v preklade Milana Krankusa a v češtine vyšli v roku 2016 v preklade Jiřího Křičku. Steinová tu uvažuje o politickej rovnoprávnosti žien, biblickej rovnocennosti muža a ženy, o vzdelávaní žien, o ženskom tele a duši, o duchovnej ceste ženy v perspektíve večnosti.
Už v posledných rokoch školskej dochádzky sa Edita Steinová angažovala v rámci radikálneho ženského hnutia za rovnosť mužov a žien. V Prusku totiž v tom čase ženy nemali ešte volebné právo a až od roku 1896 mohli dievčatá maturovať. Edita bojovala aj za možnosť ženy študovať a pôsobiť v akademickom prostredí. Bola proti vtedajšej dvojitej morálke. Podľa nej mala byť žena čnostná, zatiaľ čo návštevy verejných domov sa považovali u mužov za výraz mužskosti, alebo za dôsledok žiarlivosti a malej zvodnosti manželky, ktorej ženská sviežosť zvädla po pôrodoch (s. 41). Edita Steinová zažila v univerzitnom priestore ako odborná asistentka nerovnaké zaobchádzanie s mužmi a so ženami. Habilitácia ženy bola pre jej pedagóga Husserla v tom období nepriechodná. Vnímala sa ako ohrozenie mužského kultúrneho sebavedomia. Dvere do vedy sa jej preto po skončení dizertácie zavreli. Husserl podporil Steinovej poľského spolužiaka Romana Ingardena a dal vytlačiť aj jeho dizertáciu (s. 104). Edita svoju dizertačnú prácu publikovala na vlastné náklady. A keďže bol papier v tom čase dosť drahý, prvá a posledná časť práce jej nevyšla a odvtedy sa považuje za stratenú. Steinovej vydaná dizertácia zaznamenala patričný odborný ohlas i uznanie.
Začiatkom januára 1919 sa Edita Steinová venuje politickej aktivite, príprave a šíri materiály, ktoré sú potrebné na pád starého režimu a víťazstvo Nemeckej demokratickej strany. Bola presvedčená, že ženy v novej republike už nemusia znášať rolu obetí mužského násilia. Po odchode z univerzitného prostredia Edita Steinová pôsobí ako učiteľka v Ústave sv. Magdalény vo Falci. Tu sa zasadzuje za to, aby dievčatá navštevovali liturgiu, ale v rodnej reči. Vo svojej izbe v Speyeri organizuje súkromné celoživotné vzdelávanie mladých učiteliek v oblasti vtedajšej politiky. Odporúča im z oblasti pedagogiky práce Márie Montessoriovej. Od roku 1926 Edita začína verejné účinkovanie ako prednášateľka. Vo svojich úvahách sa zaoberá identitou žien, ktorú skúma z hľadiska filozofie, psychológie a na základe vybraných literárnych diel. Pýta sa, ako ženy vidia samy seba po získaní volebného práva a po presadení univerzitnej rovnosti v roku 1919. Hovorí o tom, že žena má v Cirkvi osobitné poslanie, z dogmatického hľadiska nevidí žiadnu prekážku, aby žena nemohla byť uvedená do kňazského stavu. Ale zároveň dodáva, že v ranej Cirkvi boli ženy uvádzané len do stavu diakonátu, nie však kňazského. V roku 1933 Edita adresuje pápežovi list, v ktorom ho žiada o vydanie encykliky na ochranu Židov a upozorňuje katolíkov na hroziace nebezpečenstvo. Všetko z Editinho listu sa v ďalších rokoch naplnilo. Vo svojom poslednom testamente ponúkla táto žena život za židovský a nemecký národ.
Edita Steinová v rámci vtedajších ženských hnutí nemalou mierou zabojovala o právo ženy voliť, maturovať a habilitovať sa. Budúce učiteľky dovzdelávala v oblasti politiky, filozofie, pedagogiky i literatúry. Podobne ako sv. Terézia Avilská zanechala aj v písomnej podobe svedectvo o duchovnosti ženy smerujúcej od ateizmu až k mystickému zjednoteniu sa s Bohom. Je čas, aby sa popri Avilskej začalo v úvahách o modernom feminizme zohľadňovať aj to stále živé zo Steinovej uvažovania o identite ženy.
Ilustračná snímka: wikipedia.org
