Francis Jammes bol básnikom, ktorého tvorbu obdivoval samotný Mallarmé. Jeho verše si každé ráno čítaval mladý Rainer Maria Rilke. Dodnes tento básnik fascinuje čitateľov dobrotou a pokorou aj k tým najdrobnejším veciam. A predsa ho v slovenskom kontexte takmer nepoznáme. Ide o francúzskeho básnika a konvertitu, ktorého poéziu si u nás zvlášť vážil Emil Boleslav Lukáč, ale aj Valentín Beniak, Laco Novomeský a viacerí básnici slovenskej katolíckej moderny. Písal o ňom Paľo Oliva. Prekladal ho okrem Lukáča, Pavol Gašparovič Hlbina a predovšetkým Karol Strmeň. Vďaka Strmeňovi máme v slovenčine kompletnejší a jediný výber zo Jammovho diela pod názvom Čistiny v nebi (1999). Jozef Kútnik Šmálov označil za jammovsky typ básnika u nás Janka Silana. Na viaceré spoločné prieniky poézie Janka Silana a Francisa Jamma upozornila precízna interpretácia Moniky Javorkovej. Zdá sa, že aj psychologické štúdie Paľa Olivu pod názvom Tváre sú inšpirované nielen Jakubom Demlom, ale aj psychologickými novelami o ženách z pera Francisa Jamma, ktoré v tom období vychádzali v českom preklade.
Azda najznámejšou básňou Francisa Jamma je báseň Modlitba za milosť prísť do neba so somármi (v českom preklade: Modlitba, abych šel do ráje s osly). Báseň vyšla v druhej Jammovej básnickej zbierke pod názvom Smútok prvosienok, a to v roku 1901. Je súčasťou cyklu 14 básní-modlitieb. Báseň je ešte z obdobia pred Jammovou konverziou, keď bol básnikov katolicizmus skôr liberálny a aj básne mali uvoľnenejší rytmus. Literárna kritika dokonca básnickú tvorbu z tohto obdobia pred básnikovou konverziou vníma ako umelecky hodnotnejšiu, lebo je v nej viac „rosy“ ako „svätenej vody“ a viac spontánnosti a naivity ako pravidelného systému neskorších kresťanských selaniek. Po konverzii však začala básnikovi spievať o Bohu aj príroda, ktorú dovtedy miloval pohansky. Jammova tvorba sa postupne napĺňala náboženským nepokojom, františkánskou láskou k trpiacim, zvieratám a kvetom, pribúdali básne meditácie s ponorom do hĺbok katolíckej mystiky.
Báseň Modlitba za milosť prísť do neba so somármi už názvom upozorňuje na religiózny priestor, konkrétne na básnický žáner modlitby. Ďalší kľúčový obraz v názve – motív somárov idúcich do neba – zasa evokuje františkánsku inšpiráciu. O Jammovi sa neraz hovorilo ako o novodobom Františkovi z Assisi. Jammove básne sú totiž od počiatku nápadné svojou nehou k obľúbeným zvieratám sv. Františka. V roku 1903 básnik napísal poetickú novelu, v ktorej sa zajac stretáva s františkánskym mníchom. Do češtiny ju pod názvom Román zajícuv preložil Bohuslav Reynek a ilustroval Josef Čapek. V roku 1927 túto františkánsku inšpiráciu básnik vložil aj do názvu básnickej zbierky Františkánsky sen. Somáre v názve Jammovej básne Modlitba za milosť prísť do neba so somármi môžu preto oprávnene pripomínať scénu sv. Františka s oslom, ktorá za zachovala aj na Giottových freskách v bazilike v Assisi. Jammes v básni nerozvíja predkresťanský neraz negatívny symbol osla (somára), ale skôr židokresťanské kultúrne významy, kde je osol symbolom pokory, nežnosti a posvätnosti. Osol niesol Izáka, Baláma či Ježiša Krista pri vstupe do Jeruzalema. Strážil jasle Božieho Dieťaťa. V Jammovej básni si práve somáre za svoj ťažký život a pokornú chudobu zasluhujú nebeské bystriny a čistú (mystickú) vodu lásky. Nie je to prvýkrát, čo Jammes píše nežne o tomto zvierati. Už v básni z roku 1898 pod názvom Som bratom somárika bol osol zbitý, uchodený, upracovaný, poštípaný sršňami, hladný a krívajúci. Krvácajúci bok osla pôsobí v básni až kristologicky. Osol tu ide z bolesti do bolesti a pripomína tým údel nejedného básnika. Zo somára sa však pyšne vysmieva básnikova milá. Moment pýchy a pokory v súvislosti s obrazom osla pripomína mytologický príbeh kráľa Midasa. Toho dokázali pokoriť až oslie uši, ktoré mu narástli ako trest za pýchu. Oslie uši sú tak u Jamma podobne ako v Biblii či v mytologickom príbehu o Midasovi symbolom pokory duše. Výsmech z oslov si zvyknú robiť iba pyšní ľudia. V básni Modlitba za milosť prísť do neba so somármi akoby sa motív krívajúceho somára vtlačil aj do pokrivkávajúceho rytmu a rýmu básne a hovorovej dikcie. Verše majú sú síce pravidelne jambické, ale nedodržiava sa rovnaký počet slabík vo veršoch. Rýmy sú zvukovo uvoľnené a združené rýmy vystrieda nerýmovaný verš alebo asonancia. Archetyp osla takto významnejšie zaujal aj Jammovho súčasníka a tiež konvertitu Gilberta Keitha Chestertona. Aj v jeho básni Osol rezonuje utrpenie somárov a schopnosť básnika vcítiť sa do ich poníženia. Na pokoru zvierat zhliada Boh a odmeňuje ju nebom (Jammes) alebo milosťou Kristovej prítomnosti a oslavným „Hosana“ (Chesterton). Somárikovia sú v básňach vzormi pre ľudí. V Chestertonovej básni osol usvedčuje ľudí z duchovnej zaslepenosti a bláznovstva. Jammesova výpoveď v básni je zavinutá do tichej jemnosti a úprimného súcitu s nemou bolesťou somárikov, Chestertonove verše v Oslovi zasa využívajú skôr humorný štýl. Z hľadiska použitého verša sú obe básne tradičnejšie, smeruje sa k výrazovej prostote, čím sa zdôrazňuje hodnota pokory. Chestertonov ideál pokory má podobne ako u Jamma prameň vo františkánskom duchovnom odkaze. Spisovateľ bol obdivovateľom sv. Františka z Assisi, napísal o ňom jeden z najoriginálnejších životopisov. V básni Osol Chestertona zrejme neinšpirovala iba františkánska spiritualita, ale aj Ezopove bájky, ktoré nepripúšťajú prítomnosť ľudských bytostí, ale iba zvierat, a o ktorých Chesterton napísal aj jednu zo svojich podnetných literárnych esejí.
Františkánsky nežná báseň Modlitba za milosť prísť do neba so somármi vonkoncom nie je sentimentálnou, je v nej smútok, bolesť i súcit, prirodzená radosť z nádeje v nebo pre každé stvorenie s ťažkým údelom. Dôveruje sa hodnote pokory a mystike lásky.
Relácia bola súčasťou premiér Rádia LITERA v rámci cyklu V SKRATKE v roku 2018. Čítala autorka. Jammovu báseň recitoval Ladislav Chudík.
Text: Monika Zumríková Kekeliaková
Foto Francisa Jamma - wikipedia.org
